Lucia Špišáková
Volanie do neznáma
Je noc. Vonku zavíja vietor a pri hlave mi kňučí pes. Vlastne suka. Bojí sa tých čudných zvukov. Musela ma prebudiť?
Je noc. Vonku zavíja vietor a pri hlave mi kňučí pes. Vlastne suka. Bojí sa tých čudných zvukov. Musela ma prebudiť?
"Voniaš ako škorica," povedala som stíšeným hlasom. Všade je hluk a množstvo ľudí, no aj napriek tomu sme si našli chvíľku pre seba. Ukradli chvíľočku, takú tajnú a tajomnú. Dokonca si ani nevšimli, že sme preč.
Čakala som. Dosť dlho som čakala. Čakala na niečo, čo nikdy nepríde. Dúfala som, že sa to zmení, že sa dočkám tej vytúženej chvíle. Že raz určite príde. Až som jedného dňa prestala.