Prestala som čakať. Nádej sa rozplynula ako hmly ďalekých kopcov, keď vykukne zubaté slniečko.
Vlastne som to vôbec nechcela. Ešte nie som pripravená na niečo také dôležité, zodpovedné, záväzné. Ešte nie. Teraz nie!
A predsa je to tu a stojím pred rozhodnutím, ktoré môže zmeniť celý môj život. Navždy. Irónia osudu spôsobila, že keď som sa ráno prebudila zo svojho dokonalého sna, pomaly a nenápadne splynul so skutočnosťou. A čo teraz? Veď po tomto som túžila celú večnosť!
Život je taký. Človek stále na niečo čaká. A ja čakám na niekoho, komu moje srdce patrí už dávno.